Recenzia

Vypočul si a napísal Mário Polónyi

Zdravím všetkých priaznivcov slovenskej folkovej scény. Mám na hlave slúchadlá a počúvam čisto nové CD bratislavskej kapely Café Edit. Šéf kapely Palo Pauliny nás pozval na krst a nenápadne mi tento nový výtvor strčil do ruky. Okamžite sa vo mne prebudil nebývalý zmysel pre povinnosť a túto recenziu som jednoducho napísať musel.

Katarína Goffová – spev
Zuzana Cenkerová – husle, spev
Pavol Pauliny – gitara, spev
Gašpar Šmihula – mandolína
Juraj Zelman – flauty, darbuka, cajón, spev
Matúš Teplický – kontrabas, basová gitara

Stretli sme sa nedávno v kultúrnom dome Petržalka (Zrkadlový háj), po snáď desiatich rokoch… Slnečné objatie s ním mi obsadilo celé náručie… Janko Kulich na druhom brehu bratislavskej vody… Nečakané zjavenie, teda aspoň pre mňa… Prievidzu…Handlovú…Žiar nad Hronom…hostí moje rodné mesto…a ja som pri tom. Na svedomí to mala Petržalská baretka - súťaž piesne s humorným nábojom, ktorú zorganizovala kapela Lojzo.
Nasťahoval som sa k Jankovej kompánií (Kolegium) do šatne, a tam sa po chvíli krátkej stal sa hrdým vlastníkom ich CD albumu:

Že sa v Nanyho kolíske objavilo nové dieťa som sa dozvedel až na tohtoročnej Lodenici v Piešťanoch, od Scarlet z Liptova... 4 CD (Na ceste za slobodou) je odrazom cesty, ktorú
za čas prešiel Nany, po tom čo spoznal Modré z Teba ...čakajúc Kým mu lúče narastú, porátajúc všetky Deti kapitána Fykesa. Koncertu vo „folkovej obývačke“, kde v druhý večer zaznela nejedna z hudobno-básnických Nanyho nových tantier som nebol účastný...
O to s väčšou zvedavosťou som načúval CD „krúžku“len čo mi ho doručil Radiar. Priznať musím, sprvu som bol z jeho obsahu trocha sklamaný. Nanymu som odrazu ani čo by nerozumel.

Stretli sme sa nedávno na „Loďke“ v Piešťanoch... Radiar jeho blok zaradil na začiatok tretieho dníčka vrámci „folkovej obývačky“. Z krátkometrážneho rozhovoru s ním mi bolo jasné, že v Janovi Sikorovi spoznávam (pre mňa) novú tvár lovenského pesničkára.

Sú pesničkári, s ktorými sa kamarátiš, pretože sú fajn, no ich produkcia príliš nerezonuje s tvojím cítením. Sú pesničkári, s ktorými sa nekamarátiš... Možno preto, že ľudsky sú Ti vzdialení, no ak ide o ich tvorbu visíš im na perách...bo ako píšu Ti je blízke. A sú, našťastie, aj pesničkári, (nazvem ich dva v jednom), ktorí sú akousi spojnicou už vymenovaných prototypov... Medzi nich (u mňa) patrí aj Peter Janků.

Zaiste ste to už zažili... Dostala sa Vám do rúk CD, ktorú ste z prehrávača nevedeli dlhšie vytiahnuť, a nebolo to tým, že by sa Vám dvierka do prístroja zasekli...
Nie, pretože ste sa na ňu namotali...
Najskôr na jednu, dve zo skladieb z nej...
Neskôr aj na väčšinu zvyšných zo pesničiek.
Toto sa mi stalo pred pár dňami...
Ste zvedaví o akú (a koho) CD sa jedná?
Ide o album „Než nám krídla pristrihnú“ od bratislavskej formácie Rolničky.

Tá paralela sa mi neodbytne natíska. V Edovom príbehu niečo zo zarputilosti Franka Zappu určite je. Veľký ironizátor Frank, odchovaný škandalóznou Amerikou, v mladosti divoko experimentoval. Potom dorástol k brutálne kvalitnému inštrumentálnemu veľkokapelovému jazzrocku, aby nakoniec, ako zrelý muzikant, dokonvergoval k jednoduchému popovému formátu v hitovke Bobby Brown. Táto jednoduchosť sa ukázala ako najúčinnejší nosič jeho krutej ironizácie. Až tu si ho Amerika naozaj všimla. A zasmiala sa...

Folk zahŕňa, okrem iného, aj podmnožinu pesničiek, ktoré si ľudia spievajú. Síce čoraz menej, ale ešte stále aspoň občas na zopár spriaznených duší človek narazí. Spievajú sa pesničky, ktoré nás pobavia, povzbudia a najmä v ktorých nájdeme sami seba. Ich prostredníctvom hovoríme za seba niečo, čo sformuloval autor. Pesničky, ktoré nám dávajú dosť dôvodov, aby sme si ich spievali, skutočne dokážu pohnúť svetom. Či už ide o  magickú pieseň “Holubí dům”, Krylovho “Anděla”, “Za svou pravdou stát” od Spirituál Kvintetu, alebo hoci “Blowing in the wind” od Dylana, všetky majú v sebe čosi, čím nás oslovili.

 Edo Klena patrí k najosobitejším hudobníkom (nielen) folkovej či folkrockovej scény. Nič na tom nemení fakt, že z rozhlasu či televízie nám každodenne servírujú iné mená.

Ostrov: Prach

 Táto recenzia je z druhu článkov, ktoré si sám pre seba pracovne (a s určitou mierou výčitiek) nazývam Recenzia-na-album-o-ktorom-som-vždy-chcel-napísať-ale-nikdy-som-na-to-nemal-čas. A zároveň aj hneď z úvodu prehlasujem, že aj keď asi neexistuje úplne objektívna recenzia, táto bude výsostne subjektívna. To len aby som sa vyhol prípadným atakom a obvineniam z ignorantstva...

Naozaj sa nepovažujem za znalca Števovej tvorby - až tak často sme nehrali na rovnakých akciách a jeho nahrávky sa mi dostávali do rúk a do uší skôr sporadicky.